Vítam Vás na mojich stránkach. Som Lukian od Krásne řeky, ale hovoria mi Luki. Narodil som sa ako druhé zo štyroch šteniatok mojej maminky Heidy v chovnej stanici vo Frydlante nad Ostravicí. Keď som mal sedem týždňov, prišli k nám nejakí cudzí ľudia. Hovorili trošku inak, ako tí, ktorých som doposiaľ poznal, ale rozumel som im. Celkom pekne sme sa pohrali. Učarovali mi najmä topánky jednej z nich a tak som ich začal usilovne obhrýzať. Smiali sa. Nakoniec ma zobrali na ruky, hovorili niečo, že sa budú o mňa starať a vraj sa nemám báť. Ja sa nebojím, som predsa chlap! Vložili ma do niečoho mäkučkého a teplého.Bolo mi príjemne, ani neviem, ako som zaspal. Keď ma vytiahli ( a zobudili!) vraveli, že sme doma. Tu ma už čakal nový peliešok ( naivne si mysleli, že v ňom budem spávať) plná miska a kopec hračiek. Mne sa aj tak najviac páčila paničkina topánka, najmä podpätok mi chutil. Neviem prečo toľko lamentovala, odhryzol som si iba kúsok. Pomaly som spoznával celý dom a všetky skrýše, kam sa dalo schovať. Hlavne za posteľou sa mi veľmi páčilo. Pravda, problém bol ten, že sa za ňou nedalo otočiť a cúvať som sa nenaučil. Ale vynašiel som sa: počkal som, kým niekto pôjde okolo a začal som srdcervúco nariekať. Potom chytro odťahovali posteľ,aby ma vytiahli, stískali ma a naoko hrešili, aby som tam neliezol.Samozrejme zbytočne. No o chvíľu som narástol natoľko, že som sa tam už nezmestil, ale nevadilo mi to, naučil som sa vyskakovať na posteľ, na gauč, na lavicu v kuchyni a to bolo oveľa zábavnejšie. Aby som nebol celý deň sám, priniesli mi kamošku Wendy.Každé ráno totiž pobehovali všetci po dome, robili hluk, potom mi povedali, že musia ísť pracovať a odišli. No super, najskôr ma zobudia a potom sa nemám s kým hrať.Ale s Wendy sa nenudím. Keď som mal osem mesiacov, panička povedala, že sa pôjdeme ukázať na výstavu. Bolo tam kopec psíkov a cudzích ľudí. Páčilo sa mi tam, stále by som len behal a skákal, so všetkými som sa chcel kamošiť.Ale paničke sa to nepáčilo, chcela, aby som vzorne chodil na vodítku a stál neviem ako dlho na jednom mieste a čumel do stropu. To už mi je len zábava! Ale nakoniec bola šťastá, lebo som dostal pohár, aj keď som nebol práve najvzornejší. Doma ho dala do obývačky a všetci sa na naň chodili pozerať a chválili ma, aký som pekný.Ako keby si to dovtedy nevšimli! Potom som bol ešte na ďalších výstavách,ale už som vedel, že sa musím správať slušne, že po výstavisku sa nelieta a netreba pooblizovať úplne všetkých ľudí . Mám už štyri poháre.Minule u nás zazvonila poštárka a panička bola veľmi natešená, všetkým ukazovala, čo priniesla a hovorila, že som : šampión krásy mladých.